Dolina Piestingal

Dolina Piestingtal – vodopády Myrafälle a tiesňava Steinwandklam

Výlet ako stvorený na oslavu prvého mája, prichádzajúcej jari a radosti zo zobúdzajúcej sa prírody, všetko hýri rôznymi odtieňmi zelenej a vodopády sú plné burácajúcej vody z topiacich sa hôr. Dolina Piestingtal je zelená, obkolesená zdravými borovicovo bukovými lesmi, málo osídlená, avšak nevyhla sa jej ťažba vápenca a dreva, ale ťažba dreva v oveľa menšom rozsahu ako to môžeme vidieť u nás.

Výlet začína v dedine Muggendorf, kde sa kaskádovité vodopády začínajú vstupom cez turniket, vstupné pre dospelého 3,50 Eur. Ponad vodopády vedú drevené schodíky a drevený chodník, takže návštevníci sa môžu bezpečne prechádzať a fotiť, navzájom sa zdržiavať a tešiť sa z krásnej hučiacej vody padajúcej do doliny. Je to vybudované veľmi pekne, bezpečne a naozaj to stojí za tie tri eurá. Na konci chodníka je malá priehrada, ktorá vodu z hora spúšťa cez kamene dole do doliny. Cesta môže pokračovať smerom hore na bralo Hausstein, ktoré sa týči priamo nad vodopádmi, ale môžete sa vydať aj ďalej tak ako my.

Pokračovali sme ďalej po modrej značke k tiesňave Steinwandklamm. Chodník sa kľukatil cez les mierne do kopca, končil na asfaltovej ceste pred reštauráciou Jagasitz, tu sa dá celkom dobre občerstviť jedlom aj pitím. Odtiaľ sme pokračovali žltou značkou k turniketu, ktorý nás za poplatok 5 Eur pustil medzi skaly tiesňavy. Chodník začínal v lese a po krátkej chvíľke sa stočil medzi veľké skalné steny. Stúpanie pomedzi ne bolo zabezpečené drevenými schodíkmi a železnými rebríkmi, najdlhší rebrík má 13 m a končí priamo v jaskyni. Boli to veľmi dobre postavené rebríky a príjemne spestrili cestu cez tiesňavu. V jaskyniach sa využila aj čelovka, boli nízke, preto si treba dávať pozor. Na konci bol pekný výhľad do údolia, práve začínajúca zeleň na bukoch prudko kontrastovala s čiernymi borovicami a spolu vytvárali očiam lahodiacu krásu.

No a na záver cestou späť ešte výstup na bralo Haustein a výlet sme šťastne s pekným počasím ako začali tak aj skončili.

Takáto krásna príroda je len cca 130 km od Bratislavy, je to veľmi dobrý typ na výlet s deťmi, alebo aj pre vás ostatných, ak máte chuť na ľahšiu turistiku. Nech vás však neprekvapí, že tam nebudete sami, je to veľmi obľúbené miesto výletov a už aj pre nových obyvateľov EÚ, musíme si na to zvykať, pekné miesta v prírode sú pre všetkých, ktorí si chcú aktívne oddýchnuť.

Madeira 2018

Madeira – ostrov jari, dreva, ovocia a krásnych hôr

Na Madeiru sme prileteli v noci, dve hodiny po polnoci, kufre nám nedošli, ale v hoteli nás čakali a ubytovali bez problémov. Ubytovanie v malom hoteli v centre mesta bolo nenáročné, ale čisté a bolo výhodné, nakoľko sme mali všetko blízko. Hneď ráno som išla pozrieť blízku mestskú pláž. Miestni už začali pracovať, väčšina obchodov sa otvára o ôsmej hodine ráno, a tak na blízkom trhu predávali rôzne,  mne neznáme druhy ovocia, rybí trh už rozvoniaval a všade bol čulý ruch. No všade, ako sa to vezme, chlapi už od rána sedeli v krčmičkách a hrali o peniaze karty alebo len tak proste od rána hrali karty. Nie nebola sobota, bol štvrtok ráno. V obchodoch boli väčšinou ženy.

Bol október, počasie však bolo veľmi príjemné, ale rozmanité, zažili sme horúčavy, hurikán, dážď, vietor, ale aj chladno, nedá sa to nazvať vyslovene zimou, ale dali sa zniesť aj dlhšie nohavice a tenká bunda.

Funchal

Prístav, letisko, beh, tunely a vysoké mosty, to sú prvé slová, ktoré sa mi vybavia pri tomto hlavnom meste. Prístav, v ktorom v piatok pristávajú obludy brázdiace oceán, plné turistov, čím sa počet ľudí v meste takmer zdvojnásobí, vtedy je lepšie ísť niekam do hôr. Letisko vraj patrí k ôsmim najnebezpečnejším letiskám na svete a piloti musia absolvovať špeciálnu prípravu. Ak sa na letisko pozeráte z vrchu, je to tak, vyzerá nebezpečne a rozmýšľate ako tam môžu lietadlá pristáť, pristávacia dráha je postavená na takmer 300 pilieroch a končí useknutá nad morom. Ešte horší je však bočný vietor, ktorý nie je až takou zriedkavosťou, vtedy sa na ostrov a z ostrova nelieta. Turisti majú smolu lebo na ostrov nie je možné prísť ani trajektom.

Z prostriedkov EU sú postavené pohodlné cesty a tunely, ktoré pretkávajú celý ostrov ako ementál. Prešli sme krížom krážom celú Madeiru a všade, kde skala prekážala ceste bol postavený tunel a keďže celý ostrov je vyvretá sopka tak na tunel sme natrafili všade. Prechádzaním tunelmi a pohodlnými cestami každého napadne ako je to možné, veď prostriedky EU prúdia aj k nám, prečo to u nás tak nevyzerá, keď podľa miestnych korupcia vládne aj na Madeire. Potom ma napadá len jedna odpoveď, že asi verejný záujem ostáva prvoradý a až potom vlastné vrecko a vlastný prospech. Nie je čas sa nad tým zamyslieť aj u nás a zmeniť niečo v nás? No ale to som sa nechala uniesť a odbočila som.

Funchal – hlavné mesto Madeiry

Ski Králiky

Okolie Banskej Bystrice poskytuje viacero možností na aktívny oddych v prírode. Kremnické vrchy, Turecká, Donovaly, Tajov, Králiky, ale aj prímestské Šachtičky, či Selce. Bystričania tak majú široký výber a stačí poldeň a môžte sa vyšantiť v prírode do sýta.

Predstavím vám jedno z nich, možno pre niektorých menej známe Králiky, ktoré sme navštívili nedávno. Pravda je, že lyžovanie tu má už pomerne dlhú tradíciu. Chodievali sme tu ešte za študentských čias, neskôr sme tu učili stáť na lyžiach naše deti a po rokoch sme sa vrátili s vnučkou.

 

Králiky sú od Banskej Bystrice vzdialené necelú polhodinku autom a dnes sa dostanete autom až tesne k vlekom. To bolo prvé príjemné prekvapenie, nakoľko s deťmi sme z parkoviska na konci dediny chodievali pešo s lyžami na pleciach a bolo to pre naše malé deti utrpenie. Cesta dole bola ľahšia na lyžiach cez záhrady, ale aj tak sme neraz zapadli do hlbokých závejov. Ďalšie prekvapenie nás čakalo na svahu, stará kotva bola funkčná na svojom mieste, ale dostala nový šat a značne zrýchlila. Okrem nej pribudla dlhšia sedačková lanovka a detský vlek poma. Celkom dosť na také miestne stredisko. Pribudla aj drevenica s občerstvením, požičovňa a predaj športových potrieb, služby na úrovni.

 

Okrem zjazdového lyžovania sú Králiky známym centrom bežeckých tratí, môžte tu začasť, alebo končiť svoju trasu cez Kremnické vrchy a veru bežkárov bolo skoro rovnako ako zjazdárov. Bežecká trať bola upravená ako zjazdovka, okolo zasnežené stromy, kopce, pravá zimná rozprávka.

 

Tento krát sme nevyskúšali žiadne z ponúkaných možností chát a penziónov, ale výber je široký, napr. známa Chata nad Králikami či penzión Energy  oba v tesnej blízkosti zjazdovky.

Vysoké Tatry

Hotel Tulipán – Silvester 2012

 

Po dlhom čase sme strávili koniec roka v Tatrách, ako sa hovorí mimo domu. Často spontánne rozhodnutia sú tie najlepšie. Aj toto prišlo náhle a nehľadiac na vysoké ceny ubytovania počas vianoc a silvestra som sa rozhodla zainvestovať do nášho spoločného života, vymaniť sa z každoročnej rutiny a ukryť sa v preplnených Tatrách. Hľadala som ubytovanie, kde vás príjmu s otvorenou náručou aj so psom a nebude to nepohodlie. Je to stále problém nájsť ubytovanie so psom.

Hotel Tulipán v Tatranskej Lomnici bol na prvý pohľad celkom dobrou voľbou. Umožnili nám ubytovať sa kratšie ako celý týždeň a mohli sme si zobrať so sebou aj naše nové šteňa boxera. Boli sme tam pred pár rokmi, keď bol čerstvo otvorený. Všetko bolo vtedy krásne, vyblýskané, personál ochotný, strava výborná. Sama som bola zvedavá ako sa hotel zmenil.

Osem rokov síce zanechalo nejaké stopy, ale izby boli čisté a pohodlné ako predtým. Ochotný personál a dobrá kuchyňa. Možno malou nevýhodou je jeho poloha – v blízkosti hlavnej tatranskej cesty a trocha ďalej od lanovky. Oproti je však celkom priestranný pekný park a bobová dráha.

Silvestrovská večera bola pre nás veľkým prekvapením. Pred niekoľkými rokmi sme strávili Silvestra v Rakúsku a pamätám si dodnes ako ma niekoľkochodová večera odrovnala. Myslím, že táto naša slovenská silvestrovská večera sa úplne vyrovnala tej rakúskej. Od predjedla až po dezert bolo zrejmé, že jedlá sa pripravovali špeciálne pre tento večer. Boli chutné nápadité a pekne vyzerali na tanieri. Fľaška vína ako darček hotela určite všetkých potešila. Čo je v Rakúsku bežné, že domáci sa pristavia pri stole hostí a vedú konverzáciu o tom ako im chutí, na Slovensku ma to ešte vždy prekvapí, ale záujem prevádzkara o našu spokojnosť bol potešujúci.

 

Lyžovanie

Tatranská Lomnica

Všetci mi iste dáte za pravdu, že Tatry nemajú ten lyžiarsky potenciál ako Alpy. Napriek tomu zjazdovka v Tatranskej Lomnici je takmer bez chýb. Je však osamotená, nemá prepojenia na iné kopce, čím môže byť nudná a v čase prázdnin aj preplnená. Tak ako bolo v médiách avizované, naozaj bolo všade počuť ruštinu, sem-tam poľsky a slovensky. Snehu bolo málo a umelý sneh nie je to pravé orechové. Všetko vynahradilo nádherné počasie, ktoré vydržalo takmer celý týždeň, poznáte tie gýčové fotky z Tatier.

Bachledova dolina

Keďže my obyčajne chodíme po zjazdovke hore kopcom a zjazdovku v Tatranskej Lomnici za týždeň vyšlapeme len raz a potom až keď zabudneme na drinu, na druhý deň sme boli pozrieť kopec v Bachledovej doline. Hlavne preto, lebo tam boli lepšie snehové podmienky. Kopec mierny, ľahko sa išlo aj hore aj dolu kopcom a navyše na vrchole môžte prejsť do Jezerska a lyžovať trochu strmšie svahy. Obe strany sú prepojené lanovkami stačí vám jeden spoločný lístok. Lyžovanie je tu určite menej náročné ako v Lomnici, ale pocit z krásne,j takmer divokej prírody  stojí za to. Pre rodiny s deťmi ako stvorené.

 

 

Obzretie za zimou

Na úvod musím povedať, že mám zimu rada a čím som staršia tým viac. Tento rok sme zostali opustení a najmä cez víkendy stále obaja ťažko znášame náš prázdny byt bez Wondíka a bez vychádzok s ním. Možno aj preto sme dosť veľa času prežili na lyžiach. Dosť veľa znamená v porovnaní napr. s minulým rokom. Ťažko by sme sa porovnávali s nejakými tatrancami, alebo bratislavskými podnikateľmi, ktorí sa v rade na lanovku chválili, že ich počet lyžovaní sa blíži túto sezónu k stovke. Pobyt v prírode a najmä na lyžiach, čo znamená veľmi aktívne prežitý zimný deň, mi dáva dlho silu na prežitie bežných dní. O krásnej a náročnej lyžovačke v Chamonix som už písala, šesť dní sme lyžovali na celkom náročnom kopci Grand Montéts. Takto nabudení sme sa vydali na slovenské kopce. Na Donovaloch nás zastihla taká fujavica, že sme to v polovičke stúpania na pásoch smerom na Novú Hoľu vzdali. Na druhý deň sa nám však výlet vydaril a za krásneho slnečného, no hodne mrazivého počasia sme vystúpili na Tureckú, sú tam nádherné výhľady na celý hrebeň Veľkej Fatry. Opäť menej vydarený bol výlet do Vysokých Tatier, kde sme pre silný vietor ba až víchricu namiesto lyžovania strávili víkend v hoteli Sliezsky dom. Čo to sme zlyžovali aj tu, ale očakávali sme viac. Poriadnu zimu sme však už tradične zažili na Chopku a tiež na Chate M.R.Štefánika. Už niekoľko rokov sa opakuje stále tá istá situácia. V januári-februári sa dá vyjsť len po chatu, lebo hrebeň Nízkych Tatier je sfúkaný a obyčajne je fujavica, ale koncom marca sa nám vždy zadarí vyjsť až na Ďumbier, čo je opäť jeden z tých výletov, ktoré milujem. Krásny skiaplpinistický výlet sme mali na Zbojícku chatu, kde sme aj prespali. Čo je na chate úplne najkrajšie je neskorý večer a skoré ráno, oplatí sa privstať a pozorovať zobúdzajúci sa deň.

Uplynulý víkend sme si povedali, že sa pôjdeme rozlúčiť so zimou a vyskúšame Lomnické sedlo, kde sme dosť dlho neboli zjazdovať. Našťastie som do batohov pribalila nielen jarné, ale aj teplé zimné  oblečenie. Zišlo sa. Bolo celkom zima, mínus päť stupňov, sneh a vietor. Ak poznáte lanovku do sedla, iste viete, že v chladnom počasí to nie je nič moc, je to pomalá, presluhujúca babička medzi lanovkami. Sedlo bolo na hladko upravené, tvrdé ako skala, ráno to bol čistý ľad a ani keď sme poobede odchádzali to nezmäklo. Od Skalnatého Plesa do Tatranskej Lomnice akoby uťal, bola zase kaša a miestami nepríjemne hlboká. Schuti sme si zalyžovali, nakoľko ľudí bolo pomenej, mnohí už asi vymenili lyže za bicykle. Takže rozlúčka so zimou bola ako sa patrí, poriadne studená a stále lákavá, aspoň pre nás. Ak sa nám už nezadarí ísť na ešte jednu rozlúčku, tak už dnes sa teším na december a novú zimu.

Schloss Hof

Pár kilometrov od Bratislavy sa nachádza miesto, kde sa dá stráviť príjemný deň. Na ploche 50 hektárov vo východnej časti Dolného Rakúska sa rozprestiera areál zámku Schloss Hof. Bol založený začiatkom 18-teho storočia ako vidiecke a lovecké sídlo princa Eugena Savoyského. Mária Terézia ho získala v roku 1755 od dedičov princa Savoyského a darovala ho svojmu manželovi.  Po smrti Márie Terézie zámok postupne upadal a koncom 19.storočia cisár František Jozef urobil z tohto sídla výcvikové miesto pre svoju armádu. Zámok ostal pod správou armády dlhé obdobie, čím jeho sláva a lesk veľmi upadli. Neskôr sa na jeho obnovu nenašlo dostatok prostriedkov. Súčasnú podobu nadobudol až v rokoch 2002-2005, kedy prebiehala rozsiahla rekonštrukcia. Treba podotknúť, že sa veľmi vydarila.

V zámku nie je množstvo expozícií, tie boli prevezené do múzeá/zámku vo Viedni, ale slabý vánok barokového obdobia určite môže každý návštevník pocítiť. Rozľahlé záhrady a zverník pre dospelých a najmä deti dáva miestu jedinečný punc. Určite nemusím pripomínať, že sa tu stretnete s krásne upraveným a čistým prostredím. Pripájam pár fotiek.

Víkend na Sliezskom dome

Uplynulý víkend sme strávili v hoteli Sliezsky dom vo Vysokých Tatrách a to doslova. Mám pocit, že na svojom blogu veľmi často píšem o počasí, ale musím tak urobiť aj teraz. Tento krát nám opätovne počasie zmenilo plány. Uplynulý víkend bol v horách tragický, bolo veľa úrazov a dokonca aj smrteľné nehody. Niektorí doplatili na bezohľadnosť, ako lyžiarka pod Chopkom, ale niektorí možno aj podcenili výstroj a práve to počasie. V piatok ráno sme sa celí nadšení naložili s lyžami do auta a hurá do Tatier. Počasie vyzeralo ustálené, hlásili búrlivý vietor, ale nepredpokladali sme nič dramatické. Do Tatranskej Polianky sme dorazili pred obedom, zakonzervovali sme auto na parkovisku, naložili vaky na chrbát a príjemnou cestou sme stúpali na pásoch k hotelu. Zdola vyzerali kopce nádherne, až kým sme nevyšli z lesa na otvorenú planinu, z ktorej bol hotel na dohľad. Tento úsek si poviete, no to už je to len chvíľka. Aké je to klamlivé, ľadový šmykľavý podklad a spomínaný búrlivý vietor dosahoval 120km/h.

Druhý deň sme chceli vyjsť na Poľský hrebeň a zlyžovať dole. Vietor však zosilnel a ľadový povrch celého hrebeňa sa nezmenil. Trocha sme vyšlapali, Peťo samozrejme vyššie, ale cieľ sme nedosiahli, veď možno nabudúce za priaznivejších podmienok.