Kráľova hoľa v hmle

Na Slovensku som spolu s Peťom (manžel) zdolala už viacero kopcov menších aj väčších, Kráľova hoľa medzi ne patrí až od soboty 18.6.2011. Predpovede počasia boli v prospech dažďa, vetra a oblakov, my sme však boli odhodlaní už dlhší čas zdolať tento slovenský kopec a nič nás nemohlo odradiť od tohto cieľa. Vybrali sme si cestu zo Šumiaca, kde sme plánovali zaparkovať auto (najmä kvôli bezpečnosti).  Cesta bola strmá, ale vedie krásnym zdravým lesom, zelenými lúkami, husté lesy sú iste plné zveri, my sme nenatrafili na žiadnu, ak nepočítam vtáčiky a kukučky. Počasie bolo naozaj nepríjemné od 1500 m. n/m sme sa dostali do ťažkých čiernych oblakov a silnejúceho vetra. Na vrchole bol taký silný, že podvedome som sa držala Peťa, aby ma vietor nezrazil k zemi. Husté čierne mraky vytvárali zas takú hmlu, že pár metrov od vysielača, sme sa chceli vrátiť, vraj to nemá zmysel. Nakoniec sme sa predsa dostali hore ako aj zopár turistov a všetci sme sa tlačili v malom priestore, ani neviem, či tá miestnosť bola súčasťou vysielača. Škoda, že tu doteraz nikoho nenapadlo postaviť chatu, ale chápem, že by s tým mali problém ochranári, zástancovia nepoškvrnenej prírody a rôzni iní by ma možno nazvali barbarom, ničiteľom prírody. Ja si však myslím, že by to možno pritiahlo viac ľudí von zo svojich obydlí, prekonať sám seba, svoju lenivosť a ukázať možno deťom kúsok nášho krásneho Slovenska. Nemali sme nakoniec žiadny výhľad, ale zažili sme divadlo v prírode, hlavné postavy: vietor a hmla, dážď bol až v poslednom dejstve a ten nás stihol až v aute. Takže všetko dobre dopadlo a nám zostal pekný zážitok.

malá chuťovka.....

Niečo o psoch a ľuďoch

Hovorí sa, že pes je najvernejší priateľ človeka, určite je to pravda overená rokmi, ale v našej rodine platí aj naopak: „človek najvernejší priateľ psa“. Vždy ma to napadne, keď sa ma Peťo niekoľkokrát za sebou opýta či má vodičku, keď odchádzame z domu, či som mu dala tyčinku na zuby, ale úplne úžasný príklad je, keď ma vyhnal z trávičky na kamene, aby si Wondík mohol poležkať na mäkkej tráve. Pravda je, že mne to ani nepríde a automaticky to v tej chvíli urobím. No proste obaja by sme za neho aj dýchali, keď nad tým rozmýšľam ani neviem či je to zdravé. Máme ho už 7 rokov a zažili sme spolu veľa psiny. Asi som už písala, že je to boxer, náchylný hlavne na choroby kĺbov a kostí. Tento rok sme spolu absolvovali operáciu chrbtice. Vysunutá platnička mu tlačila na nerv a mal dosť veľké bolesti a to už ani nehovorím ako pokrivkával. Určite to viacerí z vás poznajú, čo dokáže taká malá nespokojná platnička tlačiaca na nervy. Keď som mala sama tento problém, veru  na žiadnu operáciu by ma nikto nedostal, hoci lekári tvrdili, že je to jediná nádej. No vysvetlite psovi, že má cvičiť, robiť strečink, posilovať....no ono to veľmi nejde. Preto s veľkou výčitkou v srdci som sa vybrala s Peťom a Wondíkom do Brna na kliniku Jaggy. Wondíkovi urobili magnetickú rezonanciu a myslím, že také podrobné vyšetrenie som nemala ani ja pred časom. Po ďalšom mesačnom trápení a nekonečných poradách aj s p. doktorom Švihranom, ktorému tiež touto cesou ďakujem za rady, sme sa odhodlali na operáciu. Wondíka si tam nechali tri dni a keď sme po neho prišli, našli sme psa plného energie a chuti do života. Jeden by neveril, neviem čo s ním robili, ale fakt je, že sa s lekárkou a sestričkami dosť dlho lúčil. Dnes je už viac ako dva mesiace po operácii, šťastne si hopká a ranu by ste už hľadali ťažko.  Na kliniku Jaggy a jej personál nedáme dopustiť a samozrejme ďakujeme.

Víkend v Prahe

Nie je jednoduché napísať niečo o Prahe, čo by nebolo známe, ale skúsim niečo z iného konca. Do Prahy sme išli s našim psom Wonďom a tak sme hľadali nenáročné ubytovanie. Nakoniec sme sa rozhodli pre kemping Caravan, takmer uprostred Prahy. Kemping leží na malom zelenom výbežku, obklopený Vltavou, veslári, bicyklisti a rybári to dobre poznajú, pre nás to bola novinka. Kto hľadá väčší pokoj a priestor odporúčam zájsť cestou až k Vltave a nezostať hore v hlavnom kempe pri ceste. Je to veľmi pekné miesto, zelená tráva, obnovené sociálne zariadenia, avšak treba si doniesť stravu, lebo s jedlom je to horšie. Potraviny nehľadajte a za dobrým jedlom sa musíte presunúť nejaký kus vyššie. Takže večera by celkom ušla, ale raňajky si už naozaj treba priniesť. Keďže na internete je informácia, že potraviny aj reštaurácia je v areáli my sme mali len granulky pre Wonďa a ten sa s nami nechcel deliť. Raňajky nakoniec boli až na benzínovej pumpe za Prahou. Ani taká malá lapália nepokazí krásny výhľad na Vyšehrad a Vltavu plnú súťažných aj rekreačných veslíc. Náš fotoaparát zostal zabudnutý na sedačke v Bratislave, takže tentokrát je to bez foto. Najviac si  Prahy užil náš Wondík. Vylihoval celý čas v tráve, výdatne sa navečeral a v noci si v stane okamžite našiel to najlepšie miesto a najteplejší spacák a tak Peťovi zostala Wonďova deka.