Baranie rohy

Podľa informácií  Sprievodcu, ale aj podľa všetkých informácií od známych, ktoré sme získali, sú Baranie rohy (2526m) ľahko dosiahnuteľný tatranský vrchol, často navštevovaný turistami, odporúčaný s horským vodcom. Je to mohutný rozložitý štít so zráznymi stenami, od Spišského štítu oddelený Baraním sedlom a končí vrcholovým plateau.

Ťažko sa mi opisuje cesta na vrchol, nakoľko sme mali štandardné počasie, bolo nasnežené a z oblohy sa vylialo mlieko. Už nás to ani nerozhádzalo. Ráno na Teryho chate preplnenej turistami bolo ako každé iné na horských chatách. Čakanie na záchod a príslušné hygienické zariadenie, potom raňajky a niekoľkokrát prebalenie batožiny až sme si ustálili s Peťom čo na seba a čo do batohu. Potom sme už len netrpezlivo čakali na nášho vodcu Juraja. Vonku bola hustá hmla, dva stupne pod nulou, pozitívne bolo, že v doline nefúkal vietor, takmer ideálne podmienky na zimnú turistiku. Samotný výstup netrval dlho, v úvode sme stúpali prudkým svahom do Baranieho sedla, tu trocha fúkalo, tak sme postupovali nie hrebeňom, ale akoby sme traverzovali bočnými skalami v závetrí a trocha sme sa šplhali cez snehové a ľadové skaly. Výstup na záverečné plateau bol už potom hračkou. Celkove to trvalo necelé dve hodiny, bol to veľmi príjemný výstup a ako vždy pre mňa, horší zostup. Výstup, ale najmä zostup sťažoval sneh, mali sme obuté mačky, v ruke cepíny, ale v strmom kopci to bol pre mňa nový pohyb a nohy si museli zvyknúť. Juraj mal snahu nám opísať trasu, napríklad pod nami je kolmá stena, alebo v sedle ukázať cestu na druhú stranu masívu do Veľkej zmrzlej doliny, no jeho snaha pre hustú hmlu bola márna. Cestou nám však vysvetľoval ako chodiť na mačkách, ako používať cepín, ako ľahko sa dá zo snehovej dosky spustiť lavína. Aj preto sme nakoniec skonštatovali, že sme videli síce málo, ale zažili veľa. Už dnes sa tešíme na ďalší zimný výlet.