Chamonix po štvrtý krát

Po roku sme sa opätovne vrátili do nášho obľúbeného strediska Chamonix-Grands Montets. Je to viac ako 1000 km a vždy pred dovolenkou si kladiem otázku prečo tak ďaleko. Odpoveď nachádzam už pri vstupe do časti švajčiarskych Álp a samozrejme prechodom sediel zo Švajčiarska do Francúzska. Cez sedlo Col de Forclaz sme sa presunuli do Argentiér, čo býva zvyčajne cieľ našej cesty, cca 9 km od Chamonix. Penzión Grands Montets leží v Argentiérs veľmi blízko hlavnej lanovky Longman, ktorá prepravuje chtivých lyžiarov na strmé svahy strediska Grand Montets. Vysoké kopce masívu Mont Blanc padajúce prudko do údolia mi vždy vyrazia dych a počas celého týždňa sú zdrojom energie, ktorá pretrváva ešte dlho po návrate domov.

Bývali sme v tom istom penzióne už štvrtý krát a tak sa k nám správali ako k dôverne známym, čo bolo veľmi príjemné. V zásade sa veľa v penzióne nezmenilo, ten istý ochotný personál, všetko čisté a funkčné, raňajky vždy čerstvé, každý deň uprataná izba. Pocit útulnosti, bezpečia a nevtieranej elegancie typickej pre túto oblasť, jednoducho mám to tu rada, bez ohľadu na 1000 km.

Konečne po dlhom čase nám prialo počasie, bolo krásna modrá obloha, teplé slniečko, čím vyššie, tým teplejšie hrialo, výborné snehové podmienky, idylka. Čo ma vždy zarazí na strmých kopcoch ľadovca nie sú ruskí ani anglickí lyžiari, ale francúzski dôchodcovia na lyžiach v dobrom tempe zvládajúci tie najťažšie zjazdovky. Pri predstave niektorých našich dôchodcov nevychádzate z údivu, nehovoriac o ich optimizme a dobrej nálade, ktorá z nich srší. Nechcem porovnávať, len tíško závidím.

V Chamonix sme stretli aj skupinu Slovákov, ktorí vyjadrili nespokojnosť s lyžiarskym strediskom, že vo Francúzsku zažili aj lepšie. Iste je to vec názoru a vkusu, od Chamonix nemožno očakávať takú komplexnosť ako napr. vo Val d´Isére, ale zažiť Valé Blanche alebo free ride na Argentiére je neopakovateľný zážitok.

Na záver dovolenky nám poriadne nasnežilo a trochu skomplikovalo cestu domov. Ráno nás prekvapili záľahy snehu a dvojhodinové vyhrabávanie áut spod závejov. No šťastne sme sa dostali domov plní odhodlania sa zas niekedy vydať na dlhú cestu. Savojské Alpy majú svoje čaro ako v zime tak aj v lete.

Život po živote

„Je dvojaký súcit. Jeden ten zbabelý a sentimentálny, ktorý je vlastne len netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je súcitením, ale len inštinktívnym odvrátením cudzieho utrpenia od vlastnej duše. A ten druhý, ktorý jediný má zmysel – ten nesentimentálny, avšak tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce a je odhodlaný trpezlivo a s účasťou vydržať až do konca svojich síl a ešte za ne.“

Tak to je presne to, čo cítim pri myšlienke na nášho syna Peťka. On posledné dva roky žil celou svojou silou v prospech Janky, chcel jej dať všetko čo jej bolo prírodou odobrané a pre každého z nás to najcennejšie – zdravie. Pre neho to nebola len netrpezlivosť srdca, ale urobil oveľa viac ako som ja urobila pred 25-timi rokmi pre moju mamu. Do posledného dychu veril, že sa Janka uzdraví a keď už nemohla chodiť, pomáhal jej prekonať aj tento problém. Odniesol ju k liečiteľovi, ktorému bezmedzne veril. Predsa to však všetko dopadlo ináč, aj nadprirodzené sily majú svoje hranice možností. Janka dnes odišla a snáď našla pokoj.

Je to ťažké a nespravodlivé keď odchádza mladý človek, keď ho napadne zákerná choroba a napriek veľkej bojovnosti sa mu nepodarí ju prekonať. Zaplavil ma nekonečný smútok a márnosť života. Spomínam si ako Janka prišla k nám prvý krát, rok už presne neviem, ale bolo to na silvestra, keď prišla s Peťkom oslavovať nový rok spoločne s jeho kamarátmi. Útla blondíka, tichá, inteligentná, takmer nehodiaca sa do hlučnej spoločnosti. Pravda je, že sme sa poznali len krátko a vídali sme sa len sporadicky, ale niekedy netreba ani veľa slov ani siahodlhé stretnutia, aby ste poznali dobrého človeka.

Postupne sa mi v srdci zapĺňajú miesta ľuďmi, ktorí navždy odchádzajú z tohto sveta, ale zostávajú v mojom srdci v zatvorených priehradkách obklopení krásnymi spomienkami. 

(28.12.2011)