„Je dvojaký súcit. Jeden ten zbabelý a sentimentálny, ktorý je vlastne len netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je súcitením, ale len inštinktívnym odvrátením cudzieho utrpenia od vlastnej duše. A ten druhý, ktorý jediný má zmysel – ten nesentimentálny, avšak tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce a je odhodlaný trpezlivo a s účasťou vydržať až do konca svojich síl a ešte za ne.“
Tak to je presne to, čo cítim pri myšlienke na nášho syna Peťka. On posledné dva roky žil celou svojou silou v prospech Janky, chcel jej dať všetko čo jej bolo prírodou odobrané a pre každého z nás to najcennejšie – zdravie. Pre neho to nebola len netrpezlivosť srdca, ale urobil oveľa viac ako som ja urobila pred 25-timi rokmi pre moju mamu. Do posledného dychu veril, že sa Janka uzdraví a keď už nemohla chodiť, pomáhal jej prekonať aj tento problém. Odniesol ju k liečiteľovi, ktorému bezmedzne veril. Predsa to však všetko dopadlo ináč, aj nadprirodzené sily majú svoje hranice možností. Janka dnes odišla a snáď našla pokoj.
Je to ťažké a nespravodlivé keď odchádza mladý človek, keď ho napadne zákerná choroba a napriek veľkej bojovnosti sa mu nepodarí ju prekonať. Zaplavil ma nekonečný smútok a márnosť života. Spomínam si ako Janka prišla k nám prvý krát, rok už presne neviem, ale bolo to na silvestra, keď prišla s Peťkom oslavovať nový rok spoločne s jeho kamarátmi. Útla blondíka, tichá, inteligentná, takmer nehodiaca sa do hlučnej spoločnosti. Pravda je, že sme sa poznali len krátko a vídali sme sa len sporadicky, ale niekedy netreba ani veľa slov ani siahodlhé stretnutia, aby ste poznali dobrého človeka.
Postupne sa mi v srdci zapĺňajú miesta ľuďmi, ktorí navždy odchádzajú z tohto sveta, ale zostávajú v mojom srdci v zatvorených priehradkách obklopení krásnymi spomienkami.
(28.12.2011)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára