Deti a cirkus

Naposledy sme boli s manželom v cirkuse, no je to už pekne dávno, odhadujem to na dvadsať rokov, keď boli naše deti na základnej škole. Bývame v Ružinove a cirkus obyčajne parkuje neďaleko nás, a tak vždy bol lákadlom pre manžela. On z cirkusu nikdy nevyrástol a teraz si našiel dobrú zámienku ako ma tam dostať. Kúpil lístky pre nás a našu malú vnučku. Zdalo by sa, že dva roky je malý vek pre dieťa a cirkus, ale neverte tomu. Cirkus patrí deťom aj takým malým ako je naša Sonička. Napriek bujarej zábave, ktorá na deti dnes číha pri zapnutí televízora, živý cirkus je niečo úplne iné.

Pred začiatkom sa tak do polovice zaplnili sedadlá a na jedného dospelého pripadali asi štyri deti. Je to škoda, že viac rodičov nenašlo zvyšné eurá a neprišlo s malými deťmi. Ťažko by ste tam hľadali nejkého juniora, ale pre malých škôlkárov a školákov to bola pekná prehliadka cirkusového umenia, a všetkého čo k cirkusu patrí. Myslím tým blikajúce hračky, cukrovú vatu, dnes už aj pukance.

Naša malá dvojročná vnučka sedela celý čas ako prikovaná s iskričkami v očiach a keď sa celkom udomácnila vykrikovala plná očakávania, čo ešte príde. Je to malá baba, takže pre ňu boli mimoriadne zaujímavé aj tanečnice v nablýskaných kostýmoch, ale aj koleso, na ktorom sa točili artisti a ktoré okamžite identifikovala ako kolotoč. Nakoniec sme aj my s manželom ocenili výkony artistov a krotiteľa zvierat. Nechcem to porovnávať s ničím iným, čo môžme vidieť v televízií, lebo uznajte, kto z vás urobí čo i len premet a o žonglovaní vo výške a ešte aj na točiacom sa kolese ani nehovoriac. Možno tzv. ochráncovia zvierat môžu protestovať a hovoriť o týraní zvierat. Ja som však veľmi jasne videla ako hlavný krotiteľ a protagonista viacerých vystúpení má tie zvieratá rád a má ich ochočené ako prítulné mačky. No kde dnes deti vidia ťavy, tigre, levy, zebry. Áno, ak ich zoberiete do zoo, áno dá sa už dnes za nimi aj vycestovať, ale nie každý si to môže dovoliť. A tak je kôli deťom úžasné, že ešte cirkus celkom neskrachoval, lebo cirkus a deti patria k sebe. V podstate sa tam nič prevratné nezmenilo za posledných dvadsať rokov a to je dobre.

V cirkuse bolo zakázané fotiť počas predstavenia a tak len malý dôkaz o tom, že sme boli pod šapitom.

Výstup na Satan

Satan nie je len pokušiteľ v biblickej histórii. V hebrejskej Biblii je Satan anjel, ktorého Boh využíva na skúšanie ľudí s rôznych dôvodov najčastejšie v súvislosti s úrovňou ich zbožnosti. V moderných abrahámovských náboženstvách je Satan obvykle zobrazovaný ako nadprirodzená bytosť, ktorá je ústredným stelesnením zla. Toľko Wikipédia.  Pomenovanie Satan však patrí aj jednému z vrcholov vo Vysokých Tatrách. On svoje pomenovanie podľa povesti získal dávno pred niekoľkými storočiami, keď hľadači pokladov boli ohrozovaní padajúcimi skalami a nechcel vydať svoje poklady. Možno práve toto démonické pomenovanie priťahuje nadšencov vysokohorskej turistiky na zdolanie tohto vrcholu. Ani my sme neodolali a už dlhšiu dobu sme túžili dostať sa na jeho vrchol. Bolo nám to dopriané až uplynulý víkend. (10.09.2011)

Mohutný Satan sa nachádza v hrebeni Bášt, ktorý oddeľuje Mlynickú a Mengusovskú dolinu. My sme na vrchol vystúpili z tej ľahšej strany z Mlynickej doliny. Doma sme vstávali skoro ráno ešte pre piatou hodinou a keď sme Wonďa vyhnali o piatej ráno sa vyvenčiť, bol z toho celý mimo. Ale nič sa nedá robiť, keď človekom začne lomcovať túžba. Takže o pol ôsmej ráno sme sa spred hotela FIS vydali po značkovanom chodníku (žltá značka) až nad známy vodopád Skok. Kúsok za ním po prechode medzi Volími plieskami sme sa cez balvanitý terén vydali pod stenu Satana. Tu sme začali mierne stúpať, bol tu naznačený úzky chodník, bol celkom schodný, možno nejaké dva miesta boli s výšvihom, ale nič mimoriadne technicky náročné. Jediný problém nám robili mokré skaly obrastené zeleným machom. Ozaj vedeli ste, že práve ten svetlozelený mach je najšmykľavejší? Upozornil nás na to náš horský vodca Juraj, aj preto s ním chodíme radi, lebo o horách toho vie naozaj veľa. Postupne sme sa dostali do predposledného žľabu (v masíve Satana je ich 5) a začali veľmi drobnými serpentínami vystupovať na južný vrchol, údajne je najvyšší. Vystupovali sme žľabom plným kamennej sute, naváľaných kameňov a čím sme boli vyššie, začal sa objavovať aj sneh. Bolo ho však málo a teplé počasie ho rozpúšťalo. Okolo 11 hodiny sme stáli šťastní na vrchole, len to počasie... Vrcholu sme si nemohli užiť pre silný vietor, tak rýchlo vrcholové fotky a o čosi nižšie sme si dali malé občerstvenie. V Tatrách nič mimoriadne, doobeda bola silná hmla, drobné mrholenie a vietor. Až cestou dole sme mohli urobiť pár záberov zo Satana. Satan teda nezostal nič dlžný svojmu menu a nevydal nám svoje poklady, nemohli sme sa pokochať krásnym výhľadom na okolité kopce. Nič to však nemení na úžasne krásnom pocite, keď stojíte na vrchole a keď sa šťastní a zdravo unavení vrátite domov.

Dovolenka na bicykli (Francúzsko)

V septembri tohto roku uplynulo už 10 rokov od našej prvej dovolenky na bicykli. Boli to vtedy nezabudnuteľné 4 dni v Rakúsku v okolí Krimelských vodopádov a Salzburgu. Od vtedy sme ich absolvovali už niekoľko, vždy s nejakou cestovnou kanceláriou. Tento rok sme sa vydali na cyklodovolenku sami. V júli sme s napätím sledovali Tour de France a trochu poznajúc francúzske hory sme si sľúbili, že sa pokúsime aspoň niektoré cesty slávnej Tour de France zdolať. Neboli sme tu prvý krát, takže plánovanie ciest nebolo ťažké, navyše dnes v dobách internetu je to skutočne ľahké.  Boli sme časovo limitovaní, takže rozhodnutie padlo na východiskový bod Briancon, z ktorého sa dá absolvovať niekoľko krásnych ciest. Mesto Briancon leží hneď za hranicami Talianska, jeho nadmorská výška je 1100-1300 n.m. Svojou históriou je to veľmi zaujímavé mesto. Staré mesto pochádza z 18. storočia, je obklopené mohutnými múrmi, postavil ho slávny architekt Vauban. V jeho uličkách môžte stráviť príjemné chvíle po náročných športových aktivitách. Mesto žije športom ako v zime tak aj v lete.

Ubytovali sme sa v kempingu 2 km od mesta, bol koniec augusta a tak sme zvažovali, či si postavíme stan, alebo využijeme mobilné domčeky, ktoré boli vzhľadom k blížiacemu sa koncu sezóny prázdne. Nakoniec v nás zvíťazila pohodlnosť a využili sme domček, ktorý bol o dosť drahší ako stan, ale bol neuveriteľne čistý a prakticky zariadený. Takže sme mali naozaj príjemné prosredie. Bol to veľký rozdiel s podobným typom ubytovania, v ktorom sme bývali v júli v Jasnej. Tu naše služby ešte naozaj nedorástli na európsky štandard.

Prvý deň sme absolvovali 20 km cestu do kopca na Col d´Izoard (2360 m n/m). Keď sme tu boli na zájazde v roku 2003 s ck sen bol to pre nás prvý veľký kopec a šľapali sme do pedálov viac ako 4 hodiny. Navyše nepoznajúc cestu, asi 200 m pred cieľom sme sa nechali vyviesť, dnes na to spomíname s úsmevom, ale vtedy to bola pre nás ťažká skúška. Tento rok sme si cestu užívali, bolo to samozrejme namáhavé a trvalo nám asi dve hodiny, kým sme sa dostali z Brianconu na vrchol, čo z pohľadu domácich cyklistov nebol žiadny rekord, ale my sme boli spokojní. Zostup bol v niektorých zákrutách tiež veľkou skúškou odvahy, ale poobede sme už šťastne oddychovali pri bazéne a tešili sa na ďalšiu cestu.

Nasledujúci deň nás čakal slávny Col d´Galibier (2645 m n/m). To bola skutočná výzva, cesta z Brianconu na Galibier prechádza krásnym údolím (Vallée de Guisane) obklopené mohutnými Savojskými Alpami. Celá trasa mala 39 km, so začiatku s miernym stúpaním, ktoré sa postupne zostrovalo a pred vrcholom bolo celkom zaujímavé. Jeden kilometer pred vrcholom je chata, ktorá môže pomýliť, že ste na vrchu a pri zlom rozložení síl môže pre cyklistu znamenať pohromu. Tu treba pozbierať všetky posledné zvyšky a stúpať ďalej, krásny pocit na vrchole stojí za to. Bolo to fakt nádherný pocit, len neviem ako to cyklisti na TdeF dokážu po predchádzajúcich 200 km. Galibier bol ťažký, ale nádherný, na vrchole nebolo takmer nič, čo by stálo za zmienku okrem nádherných výhľadov na okolité kopce a plno nadšencov cyklistiky. Som rada, že sme sa k nim s Peťom mohli pridať.

Na tretí posledný deň sme si nechali najľahší vrchol Montgenevre (1860 m n/m). Cesta sa kľukatila lesom, každou serpentínou sme boli bližšie k cieľu, bolo to len nejakých 20 km do kopca, pod nami zostávali osady a na vrchole nás čakalo stredisko lyžovania. V lete boli zjazdovky sčasti využívané na golf. Turistický ruch však bol veľmi slabý ako na jeseň v našich Tatrách. Pravda je, že už mali mimosezónne ceny, ale aj tak tu bolo veľmi ticho a prázdno.

Tento krát nám aj počasie prialo, tri slnečné dni, tri krásne výlety na vysoké sedlá, prešli sme síce len 150 km, ale vyšľapali sme 3560 m.