Obzretie za zimou

Na úvod musím povedať, že mám zimu rada a čím som staršia tým viac. Tento rok sme zostali opustení a najmä cez víkendy stále obaja ťažko znášame náš prázdny byt bez Wondíka a bez vychádzok s ním. Možno aj preto sme dosť veľa času prežili na lyžiach. Dosť veľa znamená v porovnaní napr. s minulým rokom. Ťažko by sme sa porovnávali s nejakými tatrancami, alebo bratislavskými podnikateľmi, ktorí sa v rade na lanovku chválili, že ich počet lyžovaní sa blíži túto sezónu k stovke. Pobyt v prírode a najmä na lyžiach, čo znamená veľmi aktívne prežitý zimný deň, mi dáva dlho silu na prežitie bežných dní. O krásnej a náročnej lyžovačke v Chamonix som už písala, šesť dní sme lyžovali na celkom náročnom kopci Grand Montéts. Takto nabudení sme sa vydali na slovenské kopce. Na Donovaloch nás zastihla taká fujavica, že sme to v polovičke stúpania na pásoch smerom na Novú Hoľu vzdali. Na druhý deň sa nám však výlet vydaril a za krásneho slnečného, no hodne mrazivého počasia sme vystúpili na Tureckú, sú tam nádherné výhľady na celý hrebeň Veľkej Fatry. Opäť menej vydarený bol výlet do Vysokých Tatier, kde sme pre silný vietor ba až víchricu namiesto lyžovania strávili víkend v hoteli Sliezsky dom. Čo to sme zlyžovali aj tu, ale očakávali sme viac. Poriadnu zimu sme však už tradične zažili na Chopku a tiež na Chate M.R.Štefánika. Už niekoľko rokov sa opakuje stále tá istá situácia. V januári-februári sa dá vyjsť len po chatu, lebo hrebeň Nízkych Tatier je sfúkaný a obyčajne je fujavica, ale koncom marca sa nám vždy zadarí vyjsť až na Ďumbier, čo je opäť jeden z tých výletov, ktoré milujem. Krásny skiaplpinistický výlet sme mali na Zbojícku chatu, kde sme aj prespali. Čo je na chate úplne najkrajšie je neskorý večer a skoré ráno, oplatí sa privstať a pozorovať zobúdzajúci sa deň.

Uplynulý víkend sme si povedali, že sa pôjdeme rozlúčiť so zimou a vyskúšame Lomnické sedlo, kde sme dosť dlho neboli zjazdovať. Našťastie som do batohov pribalila nielen jarné, ale aj teplé zimné  oblečenie. Zišlo sa. Bolo celkom zima, mínus päť stupňov, sneh a vietor. Ak poznáte lanovku do sedla, iste viete, že v chladnom počasí to nie je nič moc, je to pomalá, presluhujúca babička medzi lanovkami. Sedlo bolo na hladko upravené, tvrdé ako skala, ráno to bol čistý ľad a ani keď sme poobede odchádzali to nezmäklo. Od Skalnatého Plesa do Tatranskej Lomnice akoby uťal, bola zase kaša a miestami nepríjemne hlboká. Schuti sme si zalyžovali, nakoľko ľudí bolo pomenej, mnohí už asi vymenili lyže za bicykle. Takže rozlúčka so zimou bola ako sa patrí, poriadne studená a stále lákavá, aspoň pre nás. Ak sa nám už nezadarí ísť na ešte jednu rozlúčku, tak už dnes sa teším na december a novú zimu.

Schloss Hof

Pár kilometrov od Bratislavy sa nachádza miesto, kde sa dá stráviť príjemný deň. Na ploche 50 hektárov vo východnej časti Dolného Rakúska sa rozprestiera areál zámku Schloss Hof. Bol založený začiatkom 18-teho storočia ako vidiecke a lovecké sídlo princa Eugena Savoyského. Mária Terézia ho získala v roku 1755 od dedičov princa Savoyského a darovala ho svojmu manželovi.  Po smrti Márie Terézie zámok postupne upadal a koncom 19.storočia cisár František Jozef urobil z tohto sídla výcvikové miesto pre svoju armádu. Zámok ostal pod správou armády dlhé obdobie, čím jeho sláva a lesk veľmi upadli. Neskôr sa na jeho obnovu nenašlo dostatok prostriedkov. Súčasnú podobu nadobudol až v rokoch 2002-2005, kedy prebiehala rozsiahla rekonštrukcia. Treba podotknúť, že sa veľmi vydarila.

V zámku nie je množstvo expozícií, tie boli prevezené do múzeá/zámku vo Viedni, ale slabý vánok barokového obdobia určite môže každý návštevník pocítiť. Rozľahlé záhrady a zverník pre dospelých a najmä deti dáva miestu jedinečný punc. Určite nemusím pripomínať, že sa tu stretnete s krásne upraveným a čistým prostredím. Pripájam pár fotiek.

Víkend na Sliezskom dome

Uplynulý víkend sme strávili v hoteli Sliezsky dom vo Vysokých Tatrách a to doslova. Mám pocit, že na svojom blogu veľmi často píšem o počasí, ale musím tak urobiť aj teraz. Tento krát nám opätovne počasie zmenilo plány. Uplynulý víkend bol v horách tragický, bolo veľa úrazov a dokonca aj smrteľné nehody. Niektorí doplatili na bezohľadnosť, ako lyžiarka pod Chopkom, ale niektorí možno aj podcenili výstroj a práve to počasie. V piatok ráno sme sa celí nadšení naložili s lyžami do auta a hurá do Tatier. Počasie vyzeralo ustálené, hlásili búrlivý vietor, ale nepredpokladali sme nič dramatické. Do Tatranskej Polianky sme dorazili pred obedom, zakonzervovali sme auto na parkovisku, naložili vaky na chrbát a príjemnou cestou sme stúpali na pásoch k hotelu. Zdola vyzerali kopce nádherne, až kým sme nevyšli z lesa na otvorenú planinu, z ktorej bol hotel na dohľad. Tento úsek si poviete, no to už je to len chvíľka. Aké je to klamlivé, ľadový šmykľavý podklad a spomínaný búrlivý vietor dosahoval 120km/h.

Druhý deň sme chceli vyjsť na Poľský hrebeň a zlyžovať dole. Vietor však zosilnel a ľadový povrch celého hrebeňa sa nezmenil. Trocha sme vyšlapali, Peťo samozrejme vyššie, ale cieľ sme nedosiahli, veď možno nabudúce za priaznivejších podmienok.

Konečne poriadna zima

V uplynulom období nás všetkých zaskočili prudké mrazy, ktoré pretrvávali takmer celý mesiac. Okrem mrazov na viacerých miestach na Slovensku, ale aj v celej Európe napadlo veľa snehu. Na Slovensku bol ušetrený západ, kde boli hlavne mrazy a snehu len tak poskromne. Po slabších zimách v uplynulých rokoch to bol naozaj šok. My s Peťom sme sa však tešili, že si konečne budeme môcť aj na slovenských kopcoch schuti zalyžovať. Urobili sme si už zopár výletov, bohužiaľ fotodokumentácia je veľmi chabá aj s ohľadom na poveternostné podmienky.

Prvý a myslím, že vcelku vydarený bol výlet na Chatu M.R.Štefánika, poriadne mrzlo, fúkalo a cesta ďalej na Ďumbier bola zľadovatelá, tak sme zakotvili na chate, dali si tradične výborný bylinkový čaj a šup, šup domov. Trasu z Trangošky na chatu mám veľmi rada je to príjemná prechádzka lesom, stretnete tu množstvo turistov aj s malými deťmi, ale aj so psíkmi a pocit, že ľudia s deťmi nesedia doma, ale aj v mraze sa lopotia snehom mi vždy robí dobre.

Ďalší výlet bol dlhší a bola s nami aj Zuzka so svojou rodinkou. Objednali sme si ubytovanie v penzióne St. Bernard v obci Turecká. Pre tých, ktorí tu ešte nezablúdili: je to malá odbočka v Starých horách, cca 3 km na koniec sveta. My s Peťom tu chodím od našich študentských čias a keď sa nám podarí, tak tu cez zimu strávime aspoň jeden víkend. Na penzión som natrafila náhodou, obyčajne sa dobré veci stanú náhodou. Neverila som vlastným očiam: tirolský penzión v Tureckej. Musím povedať, že realita bola ešte oveľa lepšia ako internetovská stránka penziónu. Izby zariadené veľmi komfortne, útulne a čisto, personál veľmi príjemný, ceny nízke. Super, len neviem dokedy im to vydrží, pretože so službami v Tureckej je to už horšie. Je tu výborný kopec na lyžovanie, do polovice upravený, ale bufet už slabší. Horná lanovka nefunguje vôbec, čo je na škodu a o nejakých atrakciách pre turistov už ani nehovorím. O to radšej to majú skialpinisti, ktorí si dávajú stretko na vrchole. Aj my sme vyšli na vrchol, bol poriadny mráz 15 stupňov pod nulou, ale svietilo slniečko, ktoré nás prehovorilo až na cestu k vrcholu. Fuj poriadna makačka.

Nesmiem zabudnúť na našu malú vnučku, kvôli ktorej sme tento výlet vymysleli. Chceli sme ju na Donovaloch previesť na sánkach, ktoré ťahajú psíky. Myšlienka sa jej veľmi pozdávala, ale silný mráz urobil svoje a nakoniec sa nám ju nepodarilo odtrhnúť od jej maminky. No možno o rok. Tak jej zostali boby, trochu povaľovania sa v snehu a potom do penziónu, kde sa jej veľmi páčilo.

Uplynulý víkend sme si vyšli na Chopok, zlákala nás ponuka 240 cm snehu. Naozaj už dlhú dobu som na Chopku toľko snehu nezažila. Snehové podmienky boli úplne skvelé, počasie horšie. Fúkal nárazový vietor, snežilo, bolo hmlisto, fakt na nič, nemôže nás však v zime prekvapiť zima. Po dobrom výstupe na chatu, chutí všetko čaj, párky, buchta, polievka a ešte aj ten dobrý pocit z prekonania vlastnej lenivosti.

Chamonix po štvrtý krát

Po roku sme sa opätovne vrátili do nášho obľúbeného strediska Chamonix-Grands Montets. Je to viac ako 1000 km a vždy pred dovolenkou si kladiem otázku prečo tak ďaleko. Odpoveď nachádzam už pri vstupe do časti švajčiarskych Álp a samozrejme prechodom sediel zo Švajčiarska do Francúzska. Cez sedlo Col de Forclaz sme sa presunuli do Argentiér, čo býva zvyčajne cieľ našej cesty, cca 9 km od Chamonix. Penzión Grands Montets leží v Argentiérs veľmi blízko hlavnej lanovky Longman, ktorá prepravuje chtivých lyžiarov na strmé svahy strediska Grand Montets. Vysoké kopce masívu Mont Blanc padajúce prudko do údolia mi vždy vyrazia dych a počas celého týždňa sú zdrojom energie, ktorá pretrváva ešte dlho po návrate domov.

Bývali sme v tom istom penzióne už štvrtý krát a tak sa k nám správali ako k dôverne známym, čo bolo veľmi príjemné. V zásade sa veľa v penzióne nezmenilo, ten istý ochotný personál, všetko čisté a funkčné, raňajky vždy čerstvé, každý deň uprataná izba. Pocit útulnosti, bezpečia a nevtieranej elegancie typickej pre túto oblasť, jednoducho mám to tu rada, bez ohľadu na 1000 km.

Konečne po dlhom čase nám prialo počasie, bolo krásna modrá obloha, teplé slniečko, čím vyššie, tým teplejšie hrialo, výborné snehové podmienky, idylka. Čo ma vždy zarazí na strmých kopcoch ľadovca nie sú ruskí ani anglickí lyžiari, ale francúzski dôchodcovia na lyžiach v dobrom tempe zvládajúci tie najťažšie zjazdovky. Pri predstave niektorých našich dôchodcov nevychádzate z údivu, nehovoriac o ich optimizme a dobrej nálade, ktorá z nich srší. Nechcem porovnávať, len tíško závidím.

V Chamonix sme stretli aj skupinu Slovákov, ktorí vyjadrili nespokojnosť s lyžiarskym strediskom, že vo Francúzsku zažili aj lepšie. Iste je to vec názoru a vkusu, od Chamonix nemožno očakávať takú komplexnosť ako napr. vo Val d´Isére, ale zažiť Valé Blanche alebo free ride na Argentiére je neopakovateľný zážitok.

Na záver dovolenky nám poriadne nasnežilo a trochu skomplikovalo cestu domov. Ráno nás prekvapili záľahy snehu a dvojhodinové vyhrabávanie áut spod závejov. No šťastne sme sa dostali domov plní odhodlania sa zas niekedy vydať na dlhú cestu. Savojské Alpy majú svoje čaro ako v zime tak aj v lete.

Život po živote

„Je dvojaký súcit. Jeden ten zbabelý a sentimentálny, ktorý je vlastne len netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je súcitením, ale len inštinktívnym odvrátením cudzieho utrpenia od vlastnej duše. A ten druhý, ktorý jediný má zmysel – ten nesentimentálny, avšak tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce a je odhodlaný trpezlivo a s účasťou vydržať až do konca svojich síl a ešte za ne.“

Tak to je presne to, čo cítim pri myšlienke na nášho syna Peťka. On posledné dva roky žil celou svojou silou v prospech Janky, chcel jej dať všetko čo jej bolo prírodou odobrané a pre každého z nás to najcennejšie – zdravie. Pre neho to nebola len netrpezlivosť srdca, ale urobil oveľa viac ako som ja urobila pred 25-timi rokmi pre moju mamu. Do posledného dychu veril, že sa Janka uzdraví a keď už nemohla chodiť, pomáhal jej prekonať aj tento problém. Odniesol ju k liečiteľovi, ktorému bezmedzne veril. Predsa to však všetko dopadlo ináč, aj nadprirodzené sily majú svoje hranice možností. Janka dnes odišla a snáď našla pokoj.

Je to ťažké a nespravodlivé keď odchádza mladý človek, keď ho napadne zákerná choroba a napriek veľkej bojovnosti sa mu nepodarí ju prekonať. Zaplavil ma nekonečný smútok a márnosť života. Spomínam si ako Janka prišla k nám prvý krát, rok už presne neviem, ale bolo to na silvestra, keď prišla s Peťkom oslavovať nový rok spoločne s jeho kamarátmi. Útla blondíka, tichá, inteligentná, takmer nehodiaca sa do hlučnej spoločnosti. Pravda je, že sme sa poznali len krátko a vídali sme sa len sporadicky, ale niekedy netreba ani veľa slov ani siahodlhé stretnutia, aby ste poznali dobrého človeka.

Postupne sa mi v srdci zapĺňajú miesta ľuďmi, ktorí navždy odchádzajú z tohto sveta, ale zostávajú v mojom srdci v zatvorených priehradkách obklopení krásnymi spomienkami. 

(28.12.2011)