Ľadové medvede

Peťo sa už tretí rok intenzívne venuje zimnému plávaniu. Po dvojročnom takmer pravidelnom plávaní ho medzi seba prijali aj Bratislavské ľadové medvede. K tomu patria aj občasné nedeľné akcie napr.: plávanie v Hrone, plávanie na Tajchu v Novej bani, plávanie v Dunaji, no a tento víkend to bolo plávanie v Morave v Záhorskej Vsi. Rieka Morava má možno nejaké pekné zákutia, ale pripadá mi veľmi bahnitá a vcelku neprívetivá aj v lete. Nevliezla by som do nej ani v lete, nie to v zime. No ale ľadový medveď si vodu užíva vždy za každého počasia. Tentokrát bolo pre nich dosť teplo, vzduch okol 4-5 stupňov a voda mala 3 stupne. V Záhorskej Vsi kúpanie v Morave asi nie je veľmi v obľube, nakoľko napriek niekoľkým výzvam miestneho rozhlasu, prišlo sa na otužilcov pozrieť len zopár miestnych zvedavcov.

6. december 2011, Mikuláš

Máme deň Sv. Mikuláša, deň ktorý pre mňa znamená nezadržateľne sa blížiaci čas Vianočných sviatkov. Deň, ktorý máme azda všetci spojený s návštevou Mikuláša a Čerta a obdarovaním rôznymi dobrotami. Určite si aj vy kladiete otázku prečo tento zvyk, aj keď akokoľvek príjemný.

Čo hovorí Wikipédia o Mikulášovi. Svätý Mikuláš, sa narodil asi  v roku 270, v maloázijskom gréckom meste Patara v rímskej provincii Lycii, dnes pri tureckom meste Demre. Narodil sa do bohatej gréckej kresťanskej rodiny, bol biskupom. Ako biskup pomáhal kresťanom, ktorí boli prenasledovaní počas vlády Diokleciána. Zachránil mnoho odsúdených kresťanov, ktorých vykúpil vďaka svojmu bohatstvu. Na svoje náklady dal postaviť aj nemocnicu. Mikuláš sa stal pre svoje činy obľúbeným biskupom, no ani on neunikol prenasledovaniu, bol zatknutý a na trest čakal vo väzení. Avšak v roku 313 vydal cisár Konštantín Veľký Milánsky edikt, ktorý povoľoval beztrestné vyznávanie kresťanstva a tak bol Mikuláš oslobodený. Po oslobodení sa z neho stal arcibiskup.

Jeho najznámejším činom je určite zachránenie troch dcér. V meste totiž žila jedna rodina, ktorej otec prišiel o všetky peniaze a jeho tri dcéry si mali na živobytie a veno zarábať ako prostitútky. Keď sa to dozvedel Mikuláš, rozhodol sa im pomôcť. V noci dal do mešca peniaze a položil ich na okno domu, v ktorom rodina bývala. To isté urobil aj ďalšiu noc a majiteľ domu bol zvedavý, kto je ten dobrodinec. Na tretí deň si teda na Mikuláša počkal, keď dával mešec na okno a poďakoval sa mu. Mikuláš mu povedal, aby toto tajomstvo neprezradil. Každej dcére dal takto ako veno dokopy 100 aureov. Sv. Mikuláš zomrel pokojnou smrťou 6. decembra roku 330 (podľa iných 345 alebo 352).

Už v stredoveku si ľudia svätého Mikuláša pripomínali obdarúvaním svojich blízkych. K nám tento kult prenikol pravdepodobne v 12. a 13. storočí počas nemeckej kolonizácie. Tradícia mikulášskych obchôdzok s anjelmi a čertom vznikla v severofrancúzskych kláštorných školách a veľmi živá je najmä v štátoch Beneluxu a po nemecky hovoriacich krajinách.

Toľko história, ale pri jej pozornom čítaní je odkaz Mikuláša zrejmý. Pomáhať si navzájom, obdarúvať chudobných a urobiť to úplne nezištne.

Je úplne úžasné, že sa tento zvyk zachoval až do dnes, aj keď ideály a pôvodné myšlienky sa už v spoločnosti kdesi vytratili. Obdarúvame svojich blízkych a najmä deti, ale v našom malom svete nadvýroby a prebytku takmer všetkého, obdarúvanie nadobúda úplne iný rozmer. Robiť dobro je asi niečo iné ako darovať čokoládu.

Kritizujem, ale ani my sme neodolali pokušeniu a urobili sme Mikuláša pre našu vnučku. Predchádzala tomu malá príprava predstavenia: objednali sme kostým Mikuláša (25 Euri/noc) a za pomoci mojej kamarátky Zdenky sme vyrobili čerta. Peťo bol Mikuláš a ja čert. Bohužiaľ fotky sa nezachovali, malo by byť krátke video, ktoré priložím. Zaklopali sme na dvere a spoza dverí sa ozval detský hlások: „ja nechcem Mikuláša..“ a samozrejme náznak plaču. Otvorili sa dvere a malé dieťa spustilo taký srdcervúci plač, že sme obaja boli v momente za dverami. Po krátkej porade sme rozhodli, že sa vráti len Mikuláš a čert zostal za dverami. Nakoniec to Mikuláš predsa len zvládol, Sonička sa upokojila a v závere mu poukazovala celý byt. Čert však musel zostať celý čas za dverami na schodoch a len závistlivo počúvať ako sa Mikuláš zabáva s malou Soničkou. Čert tak mohol na schodoch aspoň vystrašiť okrem Soničky aj prichádzajúcich susedov.

Čo bolo úžasné na vystrašení malého dieťaťa takmer na smrť? Ani neviem, pravda je, že sme sa na to s Peťom veľmi tešili, že možno keď trochu vyrastie bude mať na čo spomínať, že deti by mali mať pred čímsi rešpekt a niekoho bezmedzne milovať a možno je to tak trochu aj o tom, že život si treba užívať.

Žiarska dolina

Prišiel november a s ním tatranská uzávera, všetci iste viete, že sa jedná o zimné uzatvorenie chodníkov v Tatrách. Príroda má právo na oddych. Aj preto náš cieľ tento krát boli Západné Tatry. V Žiarskej doline sme boli vlastne prvý krát, je situovaná na južnej strane Západných Tatier. Preteká ňou potok Smrečianka a vedie do nej asfaltová cesta spolu s modro-značkovaným chodník zo Žiaru do Smutného, Žiarskeho alebo Baníkovského sedla. V hornej časti doliny stojí zrenovovaná Žiarska chata, a ešte sa na internete dočítate, že sa jedná o jednu z najznámejších a najnavštevovanejších dolín v celých Tatrách.

Prístup do doliny je naozaj veľmi pohodlný, nenáročné stúpanie asfaltovou cestou zvládnu aj rodiny s malými deťmi. Horšie vyzerali stúpania do sediel nad Žiarskou chatou, krátke, strmé kopce dajú určite zabrať. Rešpektovali sme uzáveru a nešli do Žiarskeho sedla tak ako sme si pôvodne mysleli, ale určite je to výzva v zime na lyžiach. Dúfam, že napadne dostatok snehu. Zrekonštruovaná Žiarska chata veľmi dobre zapadá do ústia doliny, má však zopár chýb. Do chaty majú zakázané psíci, ktorí sú často krát slušnejší než ľudia, ale tak to na Slovensku chodí. Ak ste veľmi hladní, doneste si zo sebou niečo na zahryznutie, aby ste vydržali, kým na vás príde rad pri jednom okienku s jednou obsluhujúcou, akokoľvek snaživou. Peťo stál v rade viac ako 40 minút.

A ešte jedna rada nikdy nepodceňujte krátke dni v zime v dolinách tak ako my. Čelovky sme nechali doma a takmer sme zablúdili v lese, naozaj sa stmieva veľmi skoro. Počasie nám prialo a tak sme mohli urobiť zopár pekných záberov doliny aj okolitých kopcov. Pripájam zopár fotiek.

Víkend doma

Po dlhšom čase a prežití dušičkovej turistiky sme strávili víkend v Bratislave. Obaja s manželom sme dušou horali a tak nás hory priťahujú ako magnet. Často sa nás ľudia pýtajú ako ste si zvykli bývať v Bratislave. Nuž všade sa dá žiť, ak máte priateľov, blízkych a chuť násť pekné zákutia. My sme ich pomocou bicyklov a našich psov objavili veľmi skoro aj v okolí Bratislavy. Veď také jesenné Karpaty ako boli tento víkend ozaj nemali chybu. Zobrali sme nášho miláčika Wonderka do lesa na jeho obľúbený chodník – smer Červený kríž z parkoviska na Potočnej ulici. Tak veľmi sa tešil, že si ani neuvedomoval ľudí, ktorí okolo prechádzali, len ňuchal a ňuchal a užíval si a my s ním. Urobili sme zopár fotiek, aby sme sa mohli podeliť s tými, čo do lesa tento víkend nestihli. Tichúčko padajúce lístie a červeno žlto hnedý les je presne tá nostalgia, ktorá nám pomáha prežiť v Bratislave.

Baranie rohy

Podľa informácií  Sprievodcu, ale aj podľa všetkých informácií od známych, ktoré sme získali, sú Baranie rohy (2526m) ľahko dosiahnuteľný tatranský vrchol, často navštevovaný turistami, odporúčaný s horským vodcom. Je to mohutný rozložitý štít so zráznymi stenami, od Spišského štítu oddelený Baraním sedlom a končí vrcholovým plateau.

Ťažko sa mi opisuje cesta na vrchol, nakoľko sme mali štandardné počasie, bolo nasnežené a z oblohy sa vylialo mlieko. Už nás to ani nerozhádzalo. Ráno na Teryho chate preplnenej turistami bolo ako každé iné na horských chatách. Čakanie na záchod a príslušné hygienické zariadenie, potom raňajky a niekoľkokrát prebalenie batožiny až sme si ustálili s Peťom čo na seba a čo do batohu. Potom sme už len netrpezlivo čakali na nášho vodcu Juraja. Vonku bola hustá hmla, dva stupne pod nulou, pozitívne bolo, že v doline nefúkal vietor, takmer ideálne podmienky na zimnú turistiku. Samotný výstup netrval dlho, v úvode sme stúpali prudkým svahom do Baranieho sedla, tu trocha fúkalo, tak sme postupovali nie hrebeňom, ale akoby sme traverzovali bočnými skalami v závetrí a trocha sme sa šplhali cez snehové a ľadové skaly. Výstup na záverečné plateau bol už potom hračkou. Celkove to trvalo necelé dve hodiny, bol to veľmi príjemný výstup a ako vždy pre mňa, horší zostup. Výstup, ale najmä zostup sťažoval sneh, mali sme obuté mačky, v ruke cepíny, ale v strmom kopci to bol pre mňa nový pohyb a nohy si museli zvyknúť. Juraj mal snahu nám opísať trasu, napríklad pod nami je kolmá stena, alebo v sedle ukázať cestu na druhú stranu masívu do Veľkej zmrzlej doliny, no jeho snaha pre hustú hmlu bola márna. Cestou nám však vysvetľoval ako chodiť na mačkách, ako používať cepín, ako ľahko sa dá zo snehovej dosky spustiť lavína. Aj preto sme nakoniec skonštatovali, že sme videli síce málo, ale zažili veľa. Už dnes sa tešíme na ďalší zimný výlet.

Deti a cirkus

Naposledy sme boli s manželom v cirkuse, no je to už pekne dávno, odhadujem to na dvadsať rokov, keď boli naše deti na základnej škole. Bývame v Ružinove a cirkus obyčajne parkuje neďaleko nás, a tak vždy bol lákadlom pre manžela. On z cirkusu nikdy nevyrástol a teraz si našiel dobrú zámienku ako ma tam dostať. Kúpil lístky pre nás a našu malú vnučku. Zdalo by sa, že dva roky je malý vek pre dieťa a cirkus, ale neverte tomu. Cirkus patrí deťom aj takým malým ako je naša Sonička. Napriek bujarej zábave, ktorá na deti dnes číha pri zapnutí televízora, živý cirkus je niečo úplne iné.

Pred začiatkom sa tak do polovice zaplnili sedadlá a na jedného dospelého pripadali asi štyri deti. Je to škoda, že viac rodičov nenašlo zvyšné eurá a neprišlo s malými deťmi. Ťažko by ste tam hľadali nejkého juniora, ale pre malých škôlkárov a školákov to bola pekná prehliadka cirkusového umenia, a všetkého čo k cirkusu patrí. Myslím tým blikajúce hračky, cukrovú vatu, dnes už aj pukance.

Naša malá dvojročná vnučka sedela celý čas ako prikovaná s iskričkami v očiach a keď sa celkom udomácnila vykrikovala plná očakávania, čo ešte príde. Je to malá baba, takže pre ňu boli mimoriadne zaujímavé aj tanečnice v nablýskaných kostýmoch, ale aj koleso, na ktorom sa točili artisti a ktoré okamžite identifikovala ako kolotoč. Nakoniec sme aj my s manželom ocenili výkony artistov a krotiteľa zvierat. Nechcem to porovnávať s ničím iným, čo môžme vidieť v televízií, lebo uznajte, kto z vás urobí čo i len premet a o žonglovaní vo výške a ešte aj na točiacom sa kolese ani nehovoriac. Možno tzv. ochráncovia zvierat môžu protestovať a hovoriť o týraní zvierat. Ja som však veľmi jasne videla ako hlavný krotiteľ a protagonista viacerých vystúpení má tie zvieratá rád a má ich ochočené ako prítulné mačky. No kde dnes deti vidia ťavy, tigre, levy, zebry. Áno, ak ich zoberiete do zoo, áno dá sa už dnes za nimi aj vycestovať, ale nie každý si to môže dovoliť. A tak je kôli deťom úžasné, že ešte cirkus celkom neskrachoval, lebo cirkus a deti patria k sebe. V podstate sa tam nič prevratné nezmenilo za posledných dvadsať rokov a to je dobre.

V cirkuse bolo zakázané fotiť počas predstavenia a tak len malý dôkaz o tom, že sme boli pod šapitom.

Výstup na Satan

Satan nie je len pokušiteľ v biblickej histórii. V hebrejskej Biblii je Satan anjel, ktorého Boh využíva na skúšanie ľudí s rôznych dôvodov najčastejšie v súvislosti s úrovňou ich zbožnosti. V moderných abrahámovských náboženstvách je Satan obvykle zobrazovaný ako nadprirodzená bytosť, ktorá je ústredným stelesnením zla. Toľko Wikipédia.  Pomenovanie Satan však patrí aj jednému z vrcholov vo Vysokých Tatrách. On svoje pomenovanie podľa povesti získal dávno pred niekoľkými storočiami, keď hľadači pokladov boli ohrozovaní padajúcimi skalami a nechcel vydať svoje poklady. Možno práve toto démonické pomenovanie priťahuje nadšencov vysokohorskej turistiky na zdolanie tohto vrcholu. Ani my sme neodolali a už dlhšiu dobu sme túžili dostať sa na jeho vrchol. Bolo nám to dopriané až uplynulý víkend. (10.09.2011)

Mohutný Satan sa nachádza v hrebeni Bášt, ktorý oddeľuje Mlynickú a Mengusovskú dolinu. My sme na vrchol vystúpili z tej ľahšej strany z Mlynickej doliny. Doma sme vstávali skoro ráno ešte pre piatou hodinou a keď sme Wonďa vyhnali o piatej ráno sa vyvenčiť, bol z toho celý mimo. Ale nič sa nedá robiť, keď človekom začne lomcovať túžba. Takže o pol ôsmej ráno sme sa spred hotela FIS vydali po značkovanom chodníku (žltá značka) až nad známy vodopád Skok. Kúsok za ním po prechode medzi Volími plieskami sme sa cez balvanitý terén vydali pod stenu Satana. Tu sme začali mierne stúpať, bol tu naznačený úzky chodník, bol celkom schodný, možno nejaké dva miesta boli s výšvihom, ale nič mimoriadne technicky náročné. Jediný problém nám robili mokré skaly obrastené zeleným machom. Ozaj vedeli ste, že práve ten svetlozelený mach je najšmykľavejší? Upozornil nás na to náš horský vodca Juraj, aj preto s ním chodíme radi, lebo o horách toho vie naozaj veľa. Postupne sme sa dostali do predposledného žľabu (v masíve Satana je ich 5) a začali veľmi drobnými serpentínami vystupovať na južný vrchol, údajne je najvyšší. Vystupovali sme žľabom plným kamennej sute, naváľaných kameňov a čím sme boli vyššie, začal sa objavovať aj sneh. Bolo ho však málo a teplé počasie ho rozpúšťalo. Okolo 11 hodiny sme stáli šťastní na vrchole, len to počasie... Vrcholu sme si nemohli užiť pre silný vietor, tak rýchlo vrcholové fotky a o čosi nižšie sme si dali malé občerstvenie. V Tatrách nič mimoriadne, doobeda bola silná hmla, drobné mrholenie a vietor. Až cestou dole sme mohli urobiť pár záberov zo Satana. Satan teda nezostal nič dlžný svojmu menu a nevydal nám svoje poklady, nemohli sme sa pokochať krásnym výhľadom na okolité kopce. Nič to však nemení na úžasne krásnom pocite, keď stojíte na vrchole a keď sa šťastní a zdravo unavení vrátite domov.

Dovolenka na bicykli (Francúzsko)

V septembri tohto roku uplynulo už 10 rokov od našej prvej dovolenky na bicykli. Boli to vtedy nezabudnuteľné 4 dni v Rakúsku v okolí Krimelských vodopádov a Salzburgu. Od vtedy sme ich absolvovali už niekoľko, vždy s nejakou cestovnou kanceláriou. Tento rok sme sa vydali na cyklodovolenku sami. V júli sme s napätím sledovali Tour de France a trochu poznajúc francúzske hory sme si sľúbili, že sa pokúsime aspoň niektoré cesty slávnej Tour de France zdolať. Neboli sme tu prvý krát, takže plánovanie ciest nebolo ťažké, navyše dnes v dobách internetu je to skutočne ľahké.  Boli sme časovo limitovaní, takže rozhodnutie padlo na východiskový bod Briancon, z ktorého sa dá absolvovať niekoľko krásnych ciest. Mesto Briancon leží hneď za hranicami Talianska, jeho nadmorská výška je 1100-1300 n.m. Svojou históriou je to veľmi zaujímavé mesto. Staré mesto pochádza z 18. storočia, je obklopené mohutnými múrmi, postavil ho slávny architekt Vauban. V jeho uličkách môžte stráviť príjemné chvíle po náročných športových aktivitách. Mesto žije športom ako v zime tak aj v lete.

Ubytovali sme sa v kempingu 2 km od mesta, bol koniec augusta a tak sme zvažovali, či si postavíme stan, alebo využijeme mobilné domčeky, ktoré boli vzhľadom k blížiacemu sa koncu sezóny prázdne. Nakoniec v nás zvíťazila pohodlnosť a využili sme domček, ktorý bol o dosť drahší ako stan, ale bol neuveriteľne čistý a prakticky zariadený. Takže sme mali naozaj príjemné prosredie. Bol to veľký rozdiel s podobným typom ubytovania, v ktorom sme bývali v júli v Jasnej. Tu naše služby ešte naozaj nedorástli na európsky štandard.

Prvý deň sme absolvovali 20 km cestu do kopca na Col d´Izoard (2360 m n/m). Keď sme tu boli na zájazde v roku 2003 s ck sen bol to pre nás prvý veľký kopec a šľapali sme do pedálov viac ako 4 hodiny. Navyše nepoznajúc cestu, asi 200 m pred cieľom sme sa nechali vyviesť, dnes na to spomíname s úsmevom, ale vtedy to bola pre nás ťažká skúška. Tento rok sme si cestu užívali, bolo to samozrejme namáhavé a trvalo nám asi dve hodiny, kým sme sa dostali z Brianconu na vrchol, čo z pohľadu domácich cyklistov nebol žiadny rekord, ale my sme boli spokojní. Zostup bol v niektorých zákrutách tiež veľkou skúškou odvahy, ale poobede sme už šťastne oddychovali pri bazéne a tešili sa na ďalšiu cestu.

Nasledujúci deň nás čakal slávny Col d´Galibier (2645 m n/m). To bola skutočná výzva, cesta z Brianconu na Galibier prechádza krásnym údolím (Vallée de Guisane) obklopené mohutnými Savojskými Alpami. Celá trasa mala 39 km, so začiatku s miernym stúpaním, ktoré sa postupne zostrovalo a pred vrcholom bolo celkom zaujímavé. Jeden kilometer pred vrcholom je chata, ktorá môže pomýliť, že ste na vrchu a pri zlom rozložení síl môže pre cyklistu znamenať pohromu. Tu treba pozbierať všetky posledné zvyšky a stúpať ďalej, krásny pocit na vrchole stojí za to. Bolo to fakt nádherný pocit, len neviem ako to cyklisti na TdeF dokážu po predchádzajúcich 200 km. Galibier bol ťažký, ale nádherný, na vrchole nebolo takmer nič, čo by stálo za zmienku okrem nádherných výhľadov na okolité kopce a plno nadšencov cyklistiky. Som rada, že sme sa k nim s Peťom mohli pridať.

Na tretí posledný deň sme si nechali najľahší vrchol Montgenevre (1860 m n/m). Cesta sa kľukatila lesom, každou serpentínou sme boli bližšie k cieľu, bolo to len nejakých 20 km do kopca, pod nami zostávali osady a na vrchole nás čakalo stredisko lyžovania. V lete boli zjazdovky sčasti využívané na golf. Turistický ruch však bol veľmi slabý ako na jeseň v našich Tatrách. Pravda je, že už mali mimosezónne ceny, ale aj tak tu bolo veľmi ticho a prázdno.

Tento krát nám aj počasie prialo, tri slnečné dni, tri krásne výlety na vysoké sedlá, prešli sme síce len 150 km, ale vyšľapali sme 3560 m.

Demänovská dolina

Neviem či si všetci uvedomujete, že keď sa už raz staneme rodičmi je to fakt na celý život a nie je to len fráza. Deti síce odrastú, ale ani sa nestihnete spamätať z prebytku voľného času, už sú tu vnúčatá. Aj my máme jedno vnúča, je roztomilé, behajúce a džavotajúce. Ostatne ako takmer väčšina starých rodičov aj my sme sa rozhodli spríjemniť prázdniny deťom a zobrať malú „.oničku“ ako sa sama nazýva na krátku skúšobnú dovolenku. Nevedeli sme ako zvládne byť sama bez rodičov, tak preto skúšobnú. Ako povedal Peťo (môj manžel), konečne si môže plniť svoje dedkovské povinnosti. A veruže si aj plnil. Nabalil plné auto, potom Sonju, Wonďa a nakoniec som sa vošla aj ja obklopená z každej strany taškami. Trestná výprava ako z filmu. Škoda, že som to neodfotila, foťák bol ukrytý v tajnej priehradke, bola to tajná kúpa a také malé prekvapenie. Celou cestou do Demänovskej doliny pršalo a potom už neprestalo celý týždeň. Bývali sme v časti Lúčky, sú tam vynovené bungalovy zasadené do lesa, okolie celkom udržiavané, pekná zelená tráva, preliezky, hojdačky pre deti, sedenie a ohniská pred každým bungalovom. Kto by si chcel oddýchnuť a na chvíľu zastaviť čas, nadýchať sa sviežeho zeleného vzduchu, večer posedieť pri ohni,  ideálne miesto. Rovnako je to dobré východisko na túry pre náročných, ale aj pre rodiny s deťmi. V chatkách sa dá variť, ale v blízkosti je chata Lúčky, kde sa dá celkom slušne najesť a taktiež v blízkosti je dostatok reštaurácií.

Čas plynul veľmi pokojne, upršaný les voňal nádherne, občas to malé vnúča skúšalo na nás čo vydržíme, ale nič dramatické nás nezastihlo. Najviac sa narobil Wonďo, nakoľko sa rozhodol strážiť náš bungalov. Každý kto chcel resp. musel prejsť okolo mal smolu, vrčal, štekal, ako riadny strážny vlčiak.   

                                                                 opäť raz pršalo

                                                         chalupárska idylka

                                                               občas ho to však zmohlo...

Povstalecká história

Patrím s manželom ku generácii, ktorá bola v detstve v pravidelne živená hrdinstvom našich partizánov v Slovenskom národnom povstaní. Vštepovala sa nám ich hrdinskosť, spravodlivosť, boj za lepší, krajší zajtrajšok, boj proti nenávideným Nemcom. Detská duša je čistá, nepopísaná a ľahko podľahne tomu čo dospelý alebo okolie chce. Ideály, ktoré sme mali v detstve sa však s poznávaním odkrytej histórie menili na prízraky a postupne bledli. No ani dnes neobídeme s manželom žiadnu pozvánku na konfrontáciu našich vedomostí so zachovanými pozostatkami histórie. Keďže sme tento rok dovolenkovali v Demänovskej doline nemohli sme si nevšimnúť tabule a značky smerujúce k partizánskym bunkrom. Počas celej dovolenky nám pršalo a tak na lepšie počasie sa nedalo čakať, sprístupnené bunkre, na ktoré upozorňovali tabule na začiatku doliny nás lákali. Vychádzka je to skutočne nenáročná, treba ísť rovno po červenej značke z Demänovskej cesty v časti Lúčky. V jednom kritickom bode si treba rozmyslieť kde chcete ísť, lebo ľahko sa vydáte cestou na Javorie a to už až taká oddychovka nie je, je strmá do riadneho blatového kopca. Bunkre síce nenájdete, ale zato sa ocitnete na hrebeni a ak budete mať šťasie otvoria sa okolité kopce v plnej kráse. Nám sa na druhý pokus predsa len podarilo nájsť tú pravú červenú a dostať sa k bunkrom. To je skutočne len prechádza vhodná aj pre malé deti. Horšie je to čo nájdete na jej konci. Medzi stromami ukryté štyry polorozpadnuté drevené búdy. Zostali sme s manželom v nemom úžase stáť a takmer sme boli radi, že na ceste k bunkrom sa dá zablúdiť. Predstavte si tých zahraničných turistov, ktorí sa sem dostanú. Nájdu polorozpadnuté zanedbané búdy, pri ktorých len jedna rozmazaná tabuľa nasvedčuje tomu, že asi sú na mieste. Možno je to zámer pamiatkárov, aby bol zachovaný hrôzostrašný pohľad na utrpenie partizánov a podmienky v akých museli žiť. Ale pravdu povediac nám veľa hrdosti pri pohľade na „bunkre“ nezostalo a opäť raz sme sa museli hanbiť za Slovákov. Nech už bola história akákoľvek, ak chceme urobiť pre turistov atrakciu typu partizánske bunkre, mali by sme sa o ne postarať a udržiavať ich so železnou pravidelnosťou. V opačnom prípade je lepšie na ne neupozorňovať. Prikladám foto, posúďte sami.

Keď aj počasie je na dovolenke

Správne by som mala napísať, keď je slnko na dovolenke, pretože počasie je vždy nejaké a ako sa hovorí nie je zlé počasie, len zle oblečení ľudia.

Začali sa prázdniny, začiatok prázdnin ma vždy láka urobiť si pár dní voľno a začať dovolenkovú sezónu vo Vysokých Tatrách. Už začiatkom júna sme si naplánovali prechod cez Rysy na poľskú stranu. No keď si počasie vyberie v rovnaký čas dovolenku, nič  s tým neurobíte. Už pár dní pred plánovanou dovolenkou začalo pršať, nad 2000m/nm snežiť a pridal sa aj vietor. Celkom slušne sa ochladilo a tak nám neostalo nič iné len zmeniť trasu. V nedeľu podvečer  sme išli na Popradské pleso, sprevádzal nás dážď, vietor a zvedavé pohľady okoloidúcich kam sme sa to vybrali. Oni totiž schádzali zhora, mokrí ako sa hovorí do nitky. Nám však v poslednej dobe na túrach často prší, sneží, je hmla, fúka vietor, človek si zvykne. Má to jednu výhodu, na chodníkoch sme často sami. Na Popradskom plese sme prespali, chata je celkom slušne vynovená, len tá obsluha a jedlo v reštaurácii. Vždy bola mizerná a nič sa na nej nezmenilo. Na druhý deň ráno sme vyrazili pred deviatou a náš cieľ bol Sliezsky dom. Magistrálou prechádzame často takže nás nič nové neprekvapilo a po troch hodinách sme sa ubytovali v hoteli. Dobre sme urobili, pretože vzápäti sa spustil lejak a trval až do neskorej noci. Sliezky dom bol tiež zrekonštruovaný a posunul sa najmenej o dve úrovne vyššie, myslím, že obstojí v konkurencii alpských hotelov.

Tretí deň skoro ráno sme sa vydali na našu poslednú etapu: cez Poľský hrebeň, Prielom, Zbojnícku chatu a končili sme na Hrebienku. Tiež nič prevratné, ale celkom dlhé, väčšinu cesty nám pršalo, miestami boli snehové polia, reťaze a kamene klzké. Celé naše putovanie malo prevýšenie 1750 m a dĺžku 28 km. Na zlepšenie kondície, malý oddych z práce a doplnenie čerstvého vzduchu celkom dobré.